Konečne píšem dlho očakávaný článok o nám ospevovanom Osle. Už je to síce pár týžňov, čo sme tam boli, ale pocit spokojnosti a radosti z tohto mesta nám v srdci zostal. To je Oslo.

Tieto výlety u nás fungujú skôr ako náhoda, nie ako niečo dlhodobo plánované. Proste sa rozhodneme a zoberieme. V tomto prípade to bola akcia na letenky. Z Londýna do Osla a späť za necelých 20 libier? No nekúp to! :) Za tú cenu sa predsa oplatí vidieť ďalší kúsok z našej nádhernej zeme, no nie?

Ubytovaním sme si dlho nelámali hlavu. Pôvodne sme chceli ísť bývať cez Airbnb, aby sme mali čo najviac autentický zážitok, ale žiaľ nám rezerváciu 2x zrušili - neaktualizovali si kalendár - a tak sme sa nakoniec rozhodli pre ubytovanie cez booking.com. Veľký výber sme už nemali, tak výber padol na Hostel Sentrum. Bol len 5 minút od železničnej stanice, tak to bola ideálna voľba.

Deň prvý

Tak a teraz k samotnému výletu. Naše lietadlo malo odlet o 8.30 ráno, čo je ideálne, lebo po prílete máte pred sebou ešte celý deň. Leteli sme na letisko Oslo - Rygge, čo je necelých 70 km od Osla. Let bol fantastický a prelet nad Nórskom bol úžasný. Príroda, fjordy, jazerá - už len toto vás naplní radosťou a viete, že si krajinu užijete. Na miestnom letisku nás čakal prvý viking (ako som ja nazývala všetkých tých severských fešákov :)). Po kontrole sme vyšli pred letisko a aj napriek tomu, že bolo pri ceste, ten vzduch bol neopísateľný, čerstvý a voňavý, ako v našich horách.

Na miestnu vlakovú stanicu nás mal odviezť bezplatný autobus, ktorý sme zmeškali, tak pri zvažovaní, či pôjdeme autobusom priamo do Osla alebo si počkáme na ďalší autobus na vlakovú stanicu, sme sa rozhodli pre druhý variant. Tento autobus chodí raz za hodinu a stojí hneď pri východe z letiska. Ale nakoniec sme neľutovali, že sme museli čakať. Popri čakaní sme si obzreli trošku z okolia letiska a asi 20 minút pred odchodom ďalšieho autobusu prišiel za nami fešný viking z letiska a povedal, že nech ideme ďalej, lebo letisko horí :D 

No my sme sa len museli smiať. Prídeme do Osla a ono tam letisko horí :D Chvalabohu to nebolo lietadlo, ale len nejaký drobný ohníček v kuchyni, a tak sa behom 10 minút vrátilo všetko do normálu.

Autobus nás už čakal so starším, neuveriteľne milým vodičom autobusu, ktorý nás odviezol na vlakovú staniciu a potom sa s nami pekne rozlúčil, zakýval a išiel po ďalšiu "várku" cestujúcich.

Na vlakovej stanici boli automaty (podobné, ako v Londýne), kde sme si kúpili lístok do Oslo S za 160 NOK na osobu. 

Cesta vlakom ubehla rýchlo, ľudia tam boli úctiví, nikto sa nenáhlil a nemal potrebu predbiehať alebo nedajbože tlačiť sa a stŕkať, ako je to zvykom v Londýne.

Vystúpili sme na stanici - bola maličká, ale krásna. A to mesto! Malé námestie s množstvom ľudí možno ako v Bratislave, nikto sa nikde nenáhlil a všetci istým spôsobom pôsobili spokojne a vyrovnane. A tak sme sa rýchlo chceli ubytovať, aby sme videli toho videli viac.

Hostel bol naozaj malý kúsok od stanice, kde sme dostali izbu, ktorá pôsobila, ako keby sme sa vrátili do čias intráku, ale na tie 2 noci to rozhodne stačí. Vzali sme si všetko potrebné a hybaj do mesta. Prvý deň sme mali napláne sa prejsť mestom a pozrieť si ich gurmánsky raj - Mathallen.

Predtým sme si však zhladovaní povedali, že si zájdeme do McDonalds na niečo rýchle a kým prídeme do Food Hall, tak nám aj vytrávi a môžeme ochutnávať. A teraz to začne. Ceny v Osle :)

Keď človek príde do Londýna, tak sa mu len oči obracajú nad britskými cenami, ale keď tu už nejakú dobu žije, dvihne sa mu aj finančny watermark a proste si zvykne. A práve, keď si myslí, že ho už nič neprekvapí, príde do Osla. A prekvapí :D

Za dve veľké menu v McDonalds sme zaplatili v prepočte na libry cca 18. Pôvodne sme si mysleli, že sme si len zle objednali, tak sme to pred odchodom skontrolovali. A neurobili sme chybu, proste to tak stojí. No čo už.

Ďalšou zastávkou bol Mathallen. Tak som vytiahla zápisniček, kde som si napísala presné inštrukcie a po menšom blúdení sme ho našli. Už len keď sme vchádzali do areálu, bolo to krásne. Po pravej strane riečka, za nami komplex plný starých tehlových budov, na ktoré mám mimochodom dosť veľkú úchylku a pred nami Food Hall, ktorý bol práve v jednej z týchto budov. Tak už sme len ochkajúci vbehli dnu a dýchali slastnú vôňu rôznych jedál a morských plodov. Bol tam výber rôzneho pitia, rýb, morských plodov, mäsa, burgrov, španielskej paelly, koláčikov, kávy...

Človek sa už len prechádza a prechádza a hltá očami všetko to jedlo, tú atmosféru.

 Keďže nám v ten deň vyšlo aj krásne počasie, dali sme si hneď aj na terase dobre vychladené pivo za 16 libier /dve pivá/! Schladení pivom sme si ešte odbehli kúpiť makrónky a pomaličky sme sa šli poprechádzať po Osle.

Čo bolo nesmierne zaujímavé je fakt, aký sú neuveriteľné športový národ, takmer všetci chodia vonku v legínach a bežeckých teniskách a proste si zabehnú do obchodu, urobia nákup a zabehnú späť. A akí su nesmierne krásni... :D To je zase iná kapitola, človek tam musí ísť a pokochať sa! :)

Unavení, uchodení, s prázdnymi peňaženkami, ale spokojní sme prišli na izbu, zdriemli si a ešte sa navečer zobrali prejsť okolo Opera House. Najvtipnejší bol fakt, na čo sme prišli až večer, že bývame na ulici plnej ľahkých dev :D Samozrejme ale žiadne nebezpečie tam nebolo cítiť, naopak len veľkú zábavu. Ešte dlho sme sa prechádzali, lebo sa zotmelo až tesne pred jedenástou, šli si nakúpiť pár drobností na raňajky a tešili sa na ďalšie ráno.

Deň druhý

Po raňajkách bol náš cieľ jasný. Prejsť sa po Karl Johans Gate a urobiť menšie nákupy suvenírov, poslať pohľadnice. Ďalšou zastávkou bol Holmenkollen, čo je skokanský mostík, prechádzka po Ljabru, ktorá je trošku na dlhšie a na záver park Ekebergparken.

Doobedná časť dňa bola v znamení nákupov suvenírov, pohľadníc a nejakých drobností na pamiatku pre nás a našich blízkych.

Poobede sme šli na metro, ktoré nás malo odviezť na skokanský mostík. Na stanici sme však maturovali cca 20 minút, pretože na nej nebolo označenie v akej zóne je zastávka, kde sa my chystáme. Nakoniec sme sa opýtali miestnych a dozvedeli sme sa, že všetky turistické pamiatky sú v Zóne 1.

Tak sme si kúpili 24 hodinový lístok, ktorý stál 90 NOK na osobu a asi 40 minút sme sa viezli smerom na skokanský mostík. Už len tá cesta metrom bola zážitok. Za prvé Nóri mali športový deň, tak metro bolo plné vikingských mužov a vikingských žien, na ktorých sme sa mohli pokochať :D Za druhé trasa metra bola z veľkej časti vonku, tak sme mali úžasný výhľad na Oslo, na prírodu, na fjordy, ich domy, skaly - jedným slovom nádhera. Po menšom výstupe pešibusom sme sa dostali až ku skokanskému mostíku a čuduj sa svetu, ono to až také prudké nie je. A hlavne nás prekvapilo, že je to aj pomerne krátke na brzdenie. Ale skákať by som nechcela. Na tajňáka sme si vyliezli schodíkmi určenými pre lyžiarov, aby som to videli aj z ich perspektívy. Vtedy som už pochopila, že to až také mierne nie je :)

Vyšli sme až na samý vrch, kde sa ľudia spúšťali lanovkou a šli sme sa pozrieť do menšieho obchodíku, čo majú v ňom. Tam sme si nakúpili čiapky, Tibi nórsky sveter a krásne kovové štamprlíky v koženom obale. Pod obchodom bola tzv. práčka (ako to my voláme), kde si pozriete film a práčka simuluje pohyb človeka, v ktorého ste koži a všetko je to doplnené špeciálnymi efektami.

V našom prípade to bol zoskok lyžiara z mostíku a divoká slalom jazda. Ako inak sme odtiaľ vyšli uslzení a urehotaní a pomaličky šli späť na metro. 

V metre sa niečo stalo - netušíme čo, lebo oznam bol v nórštine, a tak sme vystúpili a rozhodli sa, že si urobíme neplánovanú prechádzku mestom. Pomalým krokom sme sa dostali až na Karl Johans Gate ulicu - čo je nórska hlavná obchodná cesta a prišli sme na chvíľku do izby, vyložili nákup a zobrali si čiapky, lebo sa rozpršalo. 

 Vzali sme si električku na Ljabru, ale kým sme tam prišli, začalo nám viac a viac pršať, tak sme sa len malú chvíľku prešli a šli späť na električku smerom na Ekebergparken.

Ljabru nás mrzel, lebo to mala byť dlhá prechádzka, ktorá by nás doviedla až ku výhľadu na fjordy. Každopádne sme si to vynahradili v parku, kde bol výhľad nádherný a plný umeleckých diel.

Po náročnom a únavnom dni sme sadli na električku a spokojne sa odviezli na izbu.

Ráno sme museli skoro vstávať, lebo nám doobedu letelo lietadlo späť do Londýna.

Deň tretí

...bol už len v znamení balenia, utekania na vlak - ráno som zistila, že vlak nejde o 9.05, ale až o 10.05 a predtým o 8.05, tak sme utekali na ten - sadli sme si do vlaku a v minúte sa pohol :) Ale stihli sme si kúpiť raňajky a aj nejaké sladké drobnosti na ochutnanie. Na vlakovej stanici nás už čakal starý známy pán autobusár a na letisku už viete ako to chodí.

Tento výlet bol naozaj fantastický, aj keď krátky. Do Osla sa určite chceme ešte raz vrátiť na dlhšie, aby sme mali čas si obzrieť viac zákutí. My sme sa rozhodli, že prvýkrát múzeá nechceme vidieť, ale skôr kolobeh mesta a jeho krásy a naozaj sa vyplatilo. Jediné, čo odporúčame, je nehanbiť sa a zbaliť si nejaké to jedlo, aby ste zbytočne nemínali za naozaj drahú stravu, ale len niečo ochutnali a peniaze odložili na spoznávanie miestneho koloritu.

Naša najbližšia zastávka v Nórsku bude Northern Norway, kde slnko nezapadá a sú tam úžasné svetelné úkazy.

A nezabudnite, že po 18.00 v sobotu v Osle v obchode nekúpite alkohol - pivo ;) Tvrdý alkohol sa predáva len v špecializovaných obchodoch a tiež len do určitej hodiny. Jedinou možnosťou je dať si v pube, ktoré fungujú normálne.

With love,

A couple in London

Filmy pozerám často, pretože ma veľmi inšpirujú k mojej práci - fotografky.

Vlastne aj seriály, ale to je o niečom inom :)

Ale len naozaj málokedy, hlavne v dnešnej dobe filmového zahltenia, sa nájde film, ktorý ma úplne pohltí a osloví a som ochotná si ho pozrieť znovu a znovu.

Za posledných pár rokov to boli len tri filmy.

1. Great Gatsby,

2. Winter's Tale,

3. Age of Adaline.

Tento film som chcela vidieť už snáď od minulého roku,  avšak v záplave povinností som to stále odkladala. V Londýne je však kvantum plagátov tohto filmu, že vás to jednoducho donúti si ukradnúť chvíľku svojho času a venovať ju Adaline. A neoľutujete to. Je to film, z ktorého srší neha, inteligencia, pokoj. Niekto by povedal, že je to "babský film", ale s tým nesúhlasím. Nie je to prudko romantické, je to naopak krásne a človeka núti si uvedomiť, aby si užíval svoj život, každej jednej chvíľky, drobného bezvýznamného momentu, ktorý už nikdy nemusí nastať.

 

Slovami sa nedá opísať, čo budete vnímať, cítiť v tomto filme, proste si ho pozrite :)

S láskou,

A couple in London

Táto kapitola nášho života je už chvalabohu za nami, ale musím povedať, že nám dala riadne zabrať a stála nás veľa nervov a času. Hovoríme o horore nazvanom otváranie účtu v UK. Avšak nie vždy tomu bolo tak. Len pár rokov dozadu stačilo prísť do banky s NIN číslom a pasom alebo OP a účet vám bez problémov založili.

Tak začnem pekne poporiadku od začiatku.

Do Anglicka sme prišli v júli. Po cca mesačnom hľadaní nového ubytovania sme sa na pár mesiacov usídlili na Leyton/Stratford. Po nasťahovaní sme si zavolali do jobcentra a dohodli si appointement na NIN.

Vybavenie NIN bolo jednoduché, píšem o tom v tomto článku.

Osobné stretnutie býva od 3 dní do 6 týždňov, všetko záleží na tom, kedy prídete do Anglicka a s vami ďalších tisíc krajanov a kolegov z iných štátov :)
Keď už NIN máme (prípadne list, že na NIN čakáme), môžeme ísť skúšať banky a našu trpezlivosť.

Najskôr si účet išiel otvoriť Tibi. On bol špeciálny prípad len v tom, že potreboval business account. Žiaľ, v bankách mu bolo povedané, že si má najskôr otvoriť personal account a potom mu otvoria business. Bez toho to v Anglicku nejde.


Kedy nastal problém?
Ku personal account banky potrebujú 2 proof of address (bills, potvrdenie o nájme, council tax..).
A to sme nemali. Teda za jeden proof sa považoval NIN, ale čo ten druhý? My sme bývali v sharehouse a agentúra nám žiadne také potvrdenie vydať nemohla. Museli sme teda zúžiť výber bánk.

Bola nám odporúčená Barclays banka, ktorá vraj otvorí účet každému. NAOZAJ KAŽDÉMU. Nie, tomu neverte.
Podotýkam, že toto sme už mali mesiac za sebou behania po bankách a skúšania rôznych možností.

Nakoniec sme si teda urobili appointement v Barclays a po 2 týždňoch ďalšieho čakanie sme si víťazoslávne prišli otvoriť účet. Mne ho neotvorili, lebo mám vraj starý list z Jobcentra a Tibimu ani neviem prečo. Vraj ma zlú credit history, ktorú v Anglicku nemá žiadnu :)
Nerozumeli sme, lebo:

Prakticky my v Anglicku ani neexistujeme. Zavolali sme si teda na linku agentúry, ktorá robí credit check a tam nám povedali, že nás nemajú v záznamoch, tak proste nie je možné, aby nám v banke nezaložili účet. Jednoducho milá pani úradnička urobila pri registrovaní chybu do systému.

Viete si asi predstaviť tie zmiešané pocity zlosti (ale naozaj neuveriteľnej) a pocitov beznádeje a zúfalstva. 

A potom prišli Vianoce, a tak šli bankové účty bokom.

Tak si to zosumarizujeme:
1. Takmer vo všetkých bankách potrebujú 2 proof of address - tie nemáme.
2. Lloyds banka neuznáva JobCentre ako autoritu.
3. HSBC a NatWest chce po nás bills - smola.
4. Barclays nás nechala čakať a nakoniec neotvorila účet kvôli pochybeniu pracovníčky.

Ako sa nám to podarilo alebo Tibi má účet!!?
Po návrate zo Slovenska nám jedna dobrá duša poradila, že si máme zavolať do HMRC a doslova zaklamať, že sme stratili NIN. HMRC nám pošle potvrdzujúci list s NIN a ten nám už v Lloyds ako autoritu uznajú a zároveň budeme maž list, ktorý nie je starší, ako 3 mesiace.
Ja (Zuzka) som ešte v tom čase bola na Slovensku, ale Tibi si tam zavolal a po príchode papieru a mňa sme skočili do Lloyds (predtým sme si urobili online registration na ich stránke - získali sme reference number) a po vystáti rady Tibimu slečna účet, čuduj sa svete, vytvorila. Už ani presne neviem, ako dlho sme behali po bankách - 2-3 mesiace možno? - a nakoniec po HMRC liste sme boli vybavení ihneď. Vravíme si, hurá, tak si zavolám aj ja (Zuzka) na HMRC a nechám poslať NIN. Prišiel mi trošku neskôr, tak som si šla účet vybaviť asi cca 3 týždne po Tiborovi. Postup som zvolila rovnaký a prekvapivo mi ani v jednej pobočke Lloyds banky účet nechceli otvoriť. Zaujímavé, však?
Po druhom neúspechu prišiel na scénu Tibi a opýtal sa ich ako je možné, že jemu účet otvorili s tým istým papierom a mne nechcú?

V banke povedali, že zmena interných pravidiel. Na to padla protiotázka, kedy tie interné pravidlá boli menené. Odpoveď bola: "Začiatkom roka."
Tibi im povedal, že nezmysel, pretože jemu účet otvorili už po zmene pravidiel. Úradník sa to už ani neunúval riešiť, lebo zatvárali banku a on už chcel ísť domov. Aj napriek tomu, že my sme si tam vystáli 40 minútovú radu.

Po víkende som sa rozhodla, že zájdem do rovnakej pobočky znovu a kuknem, či tam nie je slečna, ktorá vybavila aj Tiborovi účet. A nakoniec bola :) Musela si to ísť overiť za manažérom a ten si ma k sebe do kanclu pozval a účet otvoril.

Problem solved? NO! 

O cca 4 dni mi prišiel email, že môj case je zamietnutý. Tak som sa nazúrila a letela do Barclays, kde som si vybavila appointement. Však buď to výjde alebo budem používať Tiborov účet.

Ako som dopadla v Barclays?

Prišla som na appointement, priniesla som papier z HMRC a oni mi účet otvorili. Len som oči otvárala. Prišli mi všetky papiere, mám kartu, mám účet, všetko, čo potrebujem. Jedine si musí človek vymyslieť, že je nezamestnaný, lebo sa môže stať, že dôjde k chybe systému, ako to bolo v prvom prípade. Oni vás len upozornia, že prvý mesiac je dôležitý, musíte si tam nechať poslať peniaze, inak vám účet zavrú. A keď sa zamestnáte, prísť si účet aktualizovať, aby ste získali ďalšie výhody.

Na záver.

Postup je teda takýto. Vybavte si NIN, keď vám príde, urobte si v Barclays appointement, vymyslite si, že ste nezamestnaní, resp. between jobs a nechajte si založiť účet. Pokiaľ by vám neakceptovali papier z jobcentra, zavolajte do HMRC a nechajte si poslať nové NIN (nezabudnite, že musíte povedať, že ste ho stratili), ale už ho budete mať pod hlavičkou HMRC, teda vám účet otvoria.

To, že Tiborovi otvorili v Lloyds, bol zázrak a veľké šťastie, lebo ho vraj bežne neotvárajú. Ale aj takéto chybky pomáhajú k ďalšiemu, väčšiemu dobru - otvoreniu business účtu.

Teraz to síce vyzerá celkom jednoducho, ale keď človek behá 2 mesiace a všade sú iné požiadavky, tak je to naozaj o nervy, preto dúfam, že tento návod pomôže všetkým prišlým do Anglicka k úspešnému otvoreniu osobného účtu v banke.

Tak týmto končím neuveriteľne obsiahly článok a jednu kapitolu nášho života s úspešným koncom :)

Zuzka & Tibor

V čase väčšieho voľna rada čítavam iné polocestovateľské blogy Slovákov alebo Čechov, ktorí sa zbalili ako my a odišli za novým životom.

Veľmi som si obľúbila blog páriku, ktorý odišiel do Kanady, resp. Lucie, ktorá tam odišla žiť so svojim priateľom. Jej blog nájdete tu: http://www.luuovertheocean.com/.

A práve ona ma poučila o tzv. free tours, na základe ktorých vás po vybranom meste zadarmo prevedú po pamiatkách, puboch alebo si vyberiete nejakú špecialitku, ako bol v našom prípade Jack Rozparovač.

Aj keď prehliadky fungujú na princípe neplať nič alebo zaplať koľko chceš, samozrejme, že sme zaplatili, keď nám bol pripravený takýto zážitok.

My sme konkrétne šli cez stránku freetoursbyfoot a dostali sme sprievodkyňu Jessicu, ktorá je pôvodom z Vancouveru, Kanada a v Londýne študuje.

Stretnúť sme sa mali pri kostole Saint Botoloph Without Aldgate Church o 5.50pm. Tour mala začať o 6pm, tak aj v emaile Jessica zdôraznila, nech prídeme načas, lebo prehliadka začne o šiestej presne. Samozrejme, že sme meškali :) A neboli sme jediní. Ale Jessica, ako pravá milá Kanaďanka, nás privítala, popýtala sa odkiaľ sme a začali sme.

Ale prečo práve pri kostole?

Tento kostol sa za čias Jacka Rozparovača nazýval ako "Church of Prostitutes", okolo ktorého sa prostitútky prechádzali, pretože stojí na veľmi rušnom mieste a v blízkosti je veľa pubov, teda aj veľa príležitosti na biznis. Zaujímavosťou je, že, keď sa prostitútky prechádzali, neboli zatýkané, zatkli len tie, ktoré na mieste postávali.

Časť East End a jej Whitechapel bola v tej dobe považovaná za najchudobnejšiu a najšpinavšiu časť Londýna, kde žili vo väčšine samí imigranti z rôznych krajín. Ľudia tu žili v najhorších podmienkách, spávali v posteliach, ktoré boli naukladané jedna vedľa druhej, všade bola samá špina, potkany im behali okolo hláv, ale oni ani lepší život nechceli mať, pretože holdovali metle ľudstva s názvom GIN. Bola to doba, kedy ženy mali zakázané piť alkohol, a preto kvôli nemu boli na ulici a predávali svoje telo. Zároveň to bola to doba, kedy nájom musel byť zaplatený presne na hodinu, inak ľudia končili na ulici.

Najmenšie námestie East End okolo roku 1888.

A práve tohto faktu využil Jack Rozparovač - teda aspoň podľa Jessicy :)

Ženy chceli gin a Jack ho využil vo svoj prospech ako lákadlo.

Prezývka Rozparovač vznikla na základe spôsobu vraždenia jeho obetí. Svoje obete podrezal od jednej strany ucha k druhej strane, nechal ich vykrvácať a potom im odstránil z tela vaječníky, maternicu a vyrezal genitálie.

Tu sa našla prvá obeť

Jack bol v podstate prvým sériovým vrahom doby, aj keď mal "len" 5 alebo 6 obetí.

Jeho činy boli z obete na obeť agresívnejšie. Jeho posledná obeť bola však iná a jej vražda bola najhoršia. Šlo o Mary Kelly, ktorá bola odlišná už len svojim výzorom. Tým, že predošlé obete holdovali alkoholu sa podpísalo na ich vzhľade. Pleť mali škaredú, zuby vypadané a telá obézne - plné vody.

Mary bola štíhla, krásna so zdravým chrupom. Jack ju zavraždil v jej izbe, vnútornosti nechal pohodené vedľa tela a kúsky mäsa rozvešal po izbe. Bola to jeho posledná vražda.

V tomto Guest House žili prostitútky v nehostinných podmienkach - byt by som si tam asi neprenajala :)

Kto to bol, to nikto stále nevie. Podozrenie však padalo na rôznych ľudí, najznámejší je George Chapman, ktorý žil v priamom centre udalostí a prisťahoval sa do Londýna tesne predtým, než začali vraždy. 

Žil v dnešnom pube White Hart, kde zabil svoje manželky antimónom. V dnešnej dobe však už vieme, že sérioví vrahovia svoj postup nemenia, a preto aj keď na tú dobu im sadol do profilu, Jack to nebol.

Pub, v ktorom býval George Chapman

Určite choďte na túto prehliadku, sú to 2 hodiny zábavy, prechádzky a informácií a to nielen o Jackovi, ale o živote v Londýne okolo roku 1888, ale aj o jeho temnej stránke.

Židovská štvrť East End - aj tí boli podozriví, že jeden z nich je Jack.

Jessica vás prevedie po jednotlivých miestach, kde sa našli mŕtve prostitútky, prečíta vám listy, ktoré boli poslané do redakcie pod menom Jacka alebo prečo ženy v tej dobe nosili dáždniky, aby ich mohli rozprestrieť, keď začnú biť kostolné zvony.

Tu sa našla posledná obeť, ktorá bola zavraždená na ulici

Na mňa prehliadka urobila neuveriteľný dojem a v blízkej dobe sa chystám na ďalšie.

With love,

Zuzka