Tak už sme presťahovaní. Zase síce len na týždeň, ale to len preto, lebo až 3.8 sa bude uvoľnovať naša izba. Momentálne bývame s Poliakmi v štvrti Walthamstow, čo je konečná zastávka metra Victoria Line.

Aj keď nám ju odporúčali, štvrť je preplnená Poliakmi, Pakistáncami a v inej časti aj Slovákmi a Čechmi. Možno by to aj bolo fajn, len po večeroch sa nedá chodiť, po zotmení doslova vyliezajú do ulíc rôzne individuá pokukujúce po nás. Hlavná ulica je špinavá a aj keď sme v izbe, neustále húkajú policajné autá, či dokonca raz o druhej v noci česal okolie vrtulník. Na dlhodobé bývanie štvrť nie je nič moc, ale na ten týždeň je to OK.

Za ten čas sme sa odviezli vlakom na Liverpool Street station a musíme skonštatovať, že ide naozaj o jednu z najkrajších staníc, akú sme kedy videli. Zo stanice doslova dýcha staré Anglicko, jeho zašlá sláva.

Foťák som nedokázala odložiť, keby sme mali na to čas, tak by som aj pol dňa strávila fotením na stanici. Naše kroky pokračovali na Camden Market. Toľko ospevovaný trh plný jedla, módy, handmade výrobkov a umenia. Po vystúpení z metra sme sa doslova dostali do víru toho všetkého, do rúk nám bola vtisnutá zmrzlina Ben&Jerry's, ktorú rozdávali zadarmo a mohli sme sa prechádzať. Toľko úžasného oblečenia, jedla a ľudí kam len oko dovidí. Trošku sme nevychytali čas, prišli sme, keď tam bolo najviac ľudí, tak v tom trhovom šialenstve sme zostali len hodinku rozhodnutí, že sa vrátime, ale ešte pred obedom.

 

Uťahaní sme sa rozhodli, že si dáme fast-food večeru, z ktorej nám polku zjedli holuby. Človek by ani neveril aké harvestre dokážu byť :)

Dnes nastal deň nášho zoznámenia s Michalom. Máme sa stretnúť na Piccadilly Circus, keď skončí v práci. Plní očakávania nasadáme na metro a sme zvedaví, s kým sa vôbec stretneme.

Odbilo 16:40 hod., tak si voláme, kde sa nájdeme.

"Vidíte tú veľkú 39? Tak tam budem, mám oblečené sivé tričko."

Ani sme sa nemuseli hľadať, hneď sme sa spoznali.

Michal je dvojmetrový chalanisko, bývalý "ajťák", ktorý si chcel oddýchnuť od počítačov, tak šiel do Londýna - do kuchyne. A je to v podstate aj prvý človek, z ktorého úst sme počuli: "Welcome in London." 

Neuveriteľná veta, pri ktorej si človek uvedomí, že naozaj je mimo domova, v cudzej krajine s odlišnou kultúrou a zvykmi.

Po dlhom rozhovore, kto sme, čo sme, urobil pár telefonátov a čo sa nestalo? Zajtra ideme bývať! Síce cez ďalšiu agentúru (Bohemiaworld), ale aspoň sa môžeme už konečne vybaliť a začať myslieť na niečo iné.

Aspoň sa nám potvrdilo to, o čom nám hovorili iní. Keď máš v Londýne známeho, tak si vyhral. Navyše Michal je ten typ človeka, ktorého sa oplatí spoznať. Milý, ochotný, nápomocný.

Rozhovor bol natoľko vyčerpávajúci až nám vyhládlo. Šli sme sa teda pozrieť k nemu do reštaurácie. Pracuje v jednej veľkej džungli s názvom Rainforest Cafe. Jedlo musíme naozaj odporúčiť, bolo vynikajúce a reštaurácia bola, ako hovoril Michal, “amazing.” :) Hlavne pre detičky. Jedna veľká džungľa, v ktorej bola aj predajňa hračiek, plná maskotov, pohyblivých zvieratiek, ale hlavne výborného jedla.

Po večeri sme si urobili ešte menšiu prechádzku po ďalších zákutiach Londýna a boli sme v očakávaní, kde bude pokračovať naša sťahovacia púť.

S láskou,

Zuzka & Tibor

Už to síce znie ako klišé, ale vzhľadom k situácii si Londýn "užívame" sedením za počítačom a hľadaním ubytovania.

Pomaličky svoje sústredenie smerujem na server gumtree.co.uk, ale aj tam sa z 20 ľudí ozvú možno traja. A väčšinou z tých najhorších izieb. Tak sme si nedobrovoľne naše pôsobisko v InnLondon predĺžili o dve noci, aby sme nemali zbytočný stres a v kľude si vybrali nejaké dôstojné ubytovanie pre našu ďalšiu existenciu.

Za ten čas, čo hľadáme ubytovanie, nám raz za čas chodí ponuka z agentúry Jumping Ants: www.jumpingants.co.uk.  

Žiaľ je leto, tak ponúkané izby sa väčšinou uvoľnujú až v neskorších termínoch.

Ale nová ponuka je celkom reálna. Veľká podkrovná izba v dobrej lokalite. Super. Máme dohodnutý termín prehliadky. Ale čo sa nestalo. O pár hodín neskôr nám píšu, že jeden z kolegov už izbu obsadil. Čo sa dá robiť. Pozeráme ďalej.

A na čo som nenarazila? Server police.uk, kde sa zobrazuje počet prepadnutí vo vybranej oblasti a zoopla.co.uk, čo je síce realitný server, ale majú peknú funkciu zobrazovania predajnosti realít v danej oblasti. Výborne. Štyri hodiny som zabila pozeraním lokalít, ktoré sú vhodné na bývanie a vyšlo mi, že takmer každá je nebezpečná :) V Londýne môžu byť dve ulice vedľa seba, kde v jednej sa pomaly strieľa a vo vedľajšej žijú len milionári.

Naša súčasná lokalita je celkom bezpečná :)

Keď si už Tibor začal klepať na čelo, že sedím na posteli ako kôpka nešťastia, v tom nám príde SMS, že máme prísť na prehliadku.

Ulicu si hodím na police.uk - nie je to síce žiadna sláva, ale pôjdeme sa pozrieť. Izba je v štvrti New Cross.

A naše dojmy? 

Štvrť je celkom pekná s prevažne čiernym obyvateľstvom, ale sú slušne oblečení, tak by nemal byť problém.

Izba bola veľká, dokonca bol k nej aj mini balkónik. V okolí sa nachádzalo veľké Sainsbury's a Iceland, tak sme boli nadšení.

Dokonca to bolo vlakom jednu zastávku od London Bridge, čo je na Londýn naozaj skvelá lokalita. Berieme!

Čakáme na prehliadku.

Ale čo sa nestalo. Chalan mal po nás ďalšiu prehliadku a naši nasledovníci mu ponúkli viac peňazí!?
Tak sme mu len sklamane odpovedali, že kľudne mohol aj s nami jednať o cene. Teraz musíme len veriť, že nás čaká niečo lepšie a aspoň urobili sme si prechádzku po centre a City.

Kde sa človek obzrie, tam ho nútia niečo dobre zblajznúť :)

Skvelé miesto na odpočinok unavených nôh.

Výťah do neba. Musíme vyskúšať :)

Ďalší deň nás čaká nová prehliadka. Tentokrát vo štvrti East Ham.

Štatistiky síce nie sú bohviečo, ale tak dáme tomu šancu. Bohužiaľ sklamanie bolo obrovské. Po tom, ako sme vystúpili z metra, sme sa ocitli v inej krajine. Okolo nás špina a obrovský ruch. My sme sa nejak teleportovali do Indie? Žiaden beloch, ani černoch. Všade, kde oko dovidí, bol Ind. Len-len sme sa neotočili na päte a nešli späť. Zrazu sa pred nami objavil inzerent a ťahá nás na obhliadku. Bol to chalan stredného veku, z ktorého kričalo: "Som dobrosrdečný, ale neželajte si ma, keď ma naštvete." Ach jaj. Nevadí. Počas rozhovoru sme zistili, že by sme v dome žili s celou jeho rodinou a tromi deťmi a do počtu tam býva aj jeho bratranec.

Izba bola síce veľká a čistá, ale je tam predsa len to ALE. Štvrť nič moc, bývať s rodinou, to už naozaj môžeme ísť robiť niekomu au-pair a jeho bratranec pôsobil rovnakým dojmom, ako samotný prenajímateľ.

Tak sme poďakovali a rozlúčili sa a ja som medzitým kontaktovala spolužiačku, ktorá má v Londýne známeho, či by nám on nevedel poradiť.

Peťa (spolužiačka) bola naozaj veľmi promptná a všetko zariadila. Poslala mi telefónne číslo na jej známeho a hneď sme mu aj volali a dohadovali sa.

V tom čase som stála pred metrom a Tibi sa pri mne nepokojne mrvil. Nerozumela som síce prečo, ale po dotelefovaní mi to vysvetlil.

Počas celého telefonátu na mňa zízali všetci Indovia aj napriek tomu, že som mala šaty až pod kolená. A vraj to boli cielené pohľady na moje nohy.

Tibor na to dodal, že tam by sme nemohli bývať už len z dôvodu obáv o mňa, keby som sa mala samotná vraciať večer domov.

Tak sme si aspoň dohodli stretnutie s Michalom (Petin známy) a plný nádeje sa šli najesť do City. V tom čase už bol otvorený len McDonald's, tak sme zavítali do neho. A čo je na ňom špeciálne? Je samoobslužný! Človek príde ku displeju, urobí si objednávku, zaplatí kartou (žiaľ je možný len tento spôsob), dostane číselko a počká kým na neho zavolajú. Naozaj skvelý spôsob pre ľudí, ktorí nevedia po anglicky a chcú si to uľahčiť.

Objednávame...

...a čakáme na jedlo.

Tak a je za nami ďalší deň a pred nami stretnutie s Michalom.

Zdravíme Slovensko.

Zuzka & Tibor