Presne 7. marca je to 10 rokov, čo sme spolu a presne pred polrokom sme sa definitívne rozhodli, že chceme odísť. Zažili sme si Žilinu, Bratislavu a hlavne Prahu, ale akosi to nestačí. Chceme niečo nové, nové dobrodružstvo, nový začiatok...

Tak sme dali hlavy dokopy a začali zvažovať viacero destinácií, kde by sme sa mohli na nejaký čas usadiť.

Bude to Viedeň, Londýn, San Francisco alebo Málaga? Nakoniec padlo spoločné rozhodnutie na kozmopolitné, históriou dýchajúce veľkomesto LONDÝN.

Prípravy na Slovensku boli asi ako u každého: kúpiť letenky, zajednať ubytovanie, nakúpiť, pobaliť, vybaviť lekárov, odovzdať splnomocnenia rodine a odletieť :)

Pár dni pre odletom sme sa ešte museli na pár mesiacov rozlúčiť s našimi miláčikmi: Amidalou & Leiou, aby sa tu s nami netrápili a doviedli sme ich už do pekného a nášho spoločného hniezdočka.



Deň odletu

Tak a je to tu. Nastal deň odletu. Skoré ráno, sadáme do auta s veľkými kuframi a frčíme s celou rodinou do Bratislavy.

Cesta bola veľmi rýchla, v Bratislave sme boli už pred ôsmou. Hodiny tikali, náš let FR2315 sa už blížil, tak sme šli do letiskovej haly.

Po smutnej rozlúčke a prísľubu, že sa vrátime po 3 mesiacoch, sme už boli na to sami. Aby bolo napätie vačšie, lietadlo meškalo a my sme nakoniec odleteli až o 20 minút neskôr. Po nástupe do lietadla sme si vymenili miesta s jedným milým pánom (systém nám ich nevygeneroval vedľa seba) a užili si let “do sveta”.

A pravé dobrodružstvo len začína

Po prílete už všetko prebehlo rýchlo. Vystúpili sme, vyzdvihli si na letisku kufre a hneď nám volal človek, ktorý nás mal odviezť do agentúry Easy London, ktorá nám zabezpečovala ubytovanie. A vtedy začalo predpeklie. Pán bol nedočkavý, telefonicky nás navigoval snáď po celom letiskovom parkovisku čo s 50 kilovými kuframi nebola naozaj sranda. Nakoniec sme zistili, že nás navigoval na úplne inú časť parkoviska, ale nič to. Našli sme dohadované miesto a počkali sme na neho. Prišiel po nás nevábne voňajúci postarší pán na starom rozbitom Opeli. Vtedy sme už začali niečo tušiť :)

Každopádne únava bola obrovská, tak sme to hodili za hlavu. Prišli sme do malej neupratanej kancelárie, kde sme so slečnou sme podpísali zmluvy a dohodli sa, že prvú noc budeme bývať v inom dome a druhý deň nás odvezú do našej izby blízko Stratfordu.

Okrem iného agentúra na stránkach sľubovala aj pomoc pri vybavovaní NIN. Ale realita bola iná. Jej služby vyzerali asi tak, že nám dali číslo do Job Centre, kde si máme dohodnúť appointment. V podstate nič, čo by sme si ešte nezistili na Slovensku. Keď videla naše kyslé tváre, neochotne nám ponúkla služby tlmočníka. Unavení z letu a s nutkaním sa ísť niekde zložiť, sme sa dohodli, že sa dohodneme - produktívne riešenie :)

Prišli sme do domu, kde nás čakala slečna a ubytovala nás na 3. poschodí menšej izby so zatečenými stenami, z čoho sme boli značne znechutení, ale vravíme si OK, veď je to len na jednu noc. Dali sme si sprchu a chceli ísť von. Nakoniec sme šli do väčšej a použiteľnejšej izby, lebo sa slečna pomýlila.


Náš dom sa nachádzal v londýnskej časti Beckton, bol vo veľmi dobrej blízkosti Lidla, Asdy, autobusového nástupišťa a DLR. Až na to obrovské množstvo iných kultúr, na čo sme neboli zvyknutí, to bolo fajn.

Vyhladovaní sme sa zastavili v ASDE a čože to tam nevidím. Wonka čokoláda. Detský sen splnený a aj čokoláda bola skvelá :)



Sadli sme do DLR (nadzemné metro) a odviezli sa do mesta. Z DLR sme vystúpili na zastávke pri London Bridge. Kúsok sme si odkráčali k mostu a ani nechcem hovoriť, aké som mala pocity. Londýn som si predstavovala inak. Krajšie. Kovová konštrukcia mostu bola natretá tyrkysovou farbou. Prečo? Veď to len kazí dojem. Zrejme som len bola unavená a nepripravená na takéto niečo :) Predsa len v Prahe to vyzerá trošku ináč.




Našou misiou bolo pozrieť si kúsok mesta a nájsť najbližší McDonalds, kde sa trošku najeme a pripojíme sa na internet. A vtedy prišlo vytriezvenie. McDonalds sme hľadali snáď 2 hodiny a nikde nebol. Behali sme po meste, ale ako keby v Londýne vôbec neexistoval. Dvojhodinové hľadanie a nikde nič. Tak Tibor navrhol, aby sme si kúpili aspoň vodu a potom sa rozhodneme, či končíme s hľadaním alebo pokračujeme. Našli sme prvé Sainsbury a šli sme si po vody. Z totálneho vyčerpania a dehydratácie sme zobrali ovocné džúsy, víťazoslávne zaplatili, vyšli vonku, otvorili fľaše a čo to? Samozrejme, že sme kúpili sirupy a nie džús :D



Tak Tibi šiel späť, kúpil vitamínovú vodu a čistú vodu na rozriedenie sirupu. Po vitamínovej vode sa rýchlo zaprášilo, a tak sme naliali sirup do fľaše a zaliali vodou. Fuj, nepomohlo. Aj po rozriedení chutil veľmi umelo, asi ako slovenské nízkoenergetické sirupy.

Už sme to chceli vzdať, tak sme si neuveriteľne unavení sadli na schody blízko nemocnice. A stal sa zázrak. WIFI. Na internete sme zistili, ze McDonalds je za rohom, ako sme sedeli na schodoch. Navyše v tejto časti mesta ich propagácia vyzerá trošku elegantnejšie, ako sme zvyknutí na Slovensku alebo v Čechách.



Tak hurááá, ide sa jesť. Najedení sme dokráčali k najbližšiemu DLR, kupili Oyster kartu a odviezli sa na izbu. Ja som bola taká uťahaná, že som sa ani nestihla prezliecť, zaľahla som a zaspala.



A je za nami prvý deň.
Zuzka & Tibor